Do Tasmánie sme sa veľmi tešili. Vedeli sme, že to bude divočina. A nielen to. Od prvej chvíle sa akoby všetko zmenšilo, spomalilo a dostalo malebný charakter. Ako v rozprávke. Na zelenom ostrove, kde vládne príroda nad mestskou výstavbou, pokoj nad uponáhľanosťou veľkomesta a prírodné zákutia nad priemyselnými oblasťami.
Hoci Tasmánia nie je súčasťou kontinentálnej Austrálie, je jej šiestym štátom. Nachádza sa približne 240km na juh vo východnej časti od austrálskej pevniny. Jej oddelenie sa odhaduje na 10-tisíc rokov.
Hobart, hlavné mesto, leží na juhovýchodnom pobreží na rieke Derwent, obklopený horou Mt Wellington, ktorá sa tiahne do výšky 1271m nad morom. Rieka Derwent vyteká zo západného stredu Tasmánie, z jazera St. Clair a putuje neuveriteľných 187km na juh. Pred Hobartom sa rozširuje a prehlbuje, a tak tečie ďalších 52 km až do mora. Obrovské lode sa vedeli dostať pomerne ďaleko do vnútrozemia, a preto sa Hobart rýchlo rozrástol od roku 1803, kedy sa stal útočiskom anglických trestancov. Dnes je hobartký prístav mestskou dominantou.
Okolo neho najviac pulzoval život, keď sme v júnovú sobotu navštívili tradičné trhy Salamanca Markets. Cítili sme sa úplne ako na jeseň v Bratislave. Poobedné slnko zalialo prístav nažlto a trhy lemoval park s opadanými javorovými listami, v ktorých sa hrali deti. Až sa nám nechcelo veriť, že stojíme na takmer najjužnejšie obývanej časti sveta a pritom sa cítime tak blízko k domovu. Našli ste tam pomaly všetko, od domácej štrudle po starožitnosti, ktoré málokto kupoval, ale mnohí okukávali.
Dlho sme však rozjímať nemohli, lebo nás čakala prvá časť cesty, tzv. The Convict Trail alebo 'Po stopách trestancov'. Vydali sme sa popoludní na juhovýchod na Tasmanský poloostrov za prírodnými úkazmi a historickými mestečkami Richmond a Port Arthur, ktorý je od Hobartu vzdialený 100km. V to poobedie sa začala naša nahánačka s časom, ktorú sme hrali až do konca nášho pobytu v Tasmánii. Ak sa vám bude niekto snažiť nahovoriť, že všetko zaujímavé uvidíte za 2 dni, ako povedali nám, tak im vôbec neverte. My sme tam strávili 3 dni doslova s vetrom o preteky a stihli sme toho dosť málo. Týždeň by urobil rozdiel.
25 km od Hobartu stojí historický Richmond s väznicou, v ktorej už v roku 1825 boli uväznení nielen dovezení trestanci, ale aj Aboriginálci. Richmond je známy najmä svojím najstarším doteraz funkčným mostom v Austrálii, postaveným v roku 1823 na prevoz trestancov medzi Hobartom a Port Arthurom.
Cesta na Tasmanský poloostrov, na ktorého južnom cípe leží Port Arthur, išla hladko, ale pomaly, lebo prechádzate cez malé dedinky a kľukatíte sa povedľa prekrásnych lesov, na ktorých sa vám oči pasú. Viac ako 60-tkou sa nedalo ísť. Po asi 40min jazdy sme zabočili smerom k pobrežiu, aby sme si v Tasmánskom Národnom parku pozreli geologické unikáty tvarované vetrom a nárazmi vĺn o bralá, Devil's Kitchen, Blowhole a Tasman Arch. Ak sa bojíte výšok, tak túto časť vynechajte. Sú síce oplotené, ale pri tých padákoch dole aj s dobrým žalúdkom vám nie je všetko jedno.
K mestečku Port Arthur sme sa dostali pred zotmením. Bola riadna zima a slnko zapadalo už o 5.30 poobede a my sme chceli ešte stihnúť posledné kŕmenie Tasmánskeho devila, zvieraťa, ktoré nenájdete nikde inde na svete. Prefrnkli sme okolo Port Arthur, na ktorého ruiny niekdajšej trestaneckej pevnosti, terajšieho múzea, si nechajte celý deň. Populárna je nočná historická prehliadka tzv. Historic Ghost Tour, na ktorom sa dozviete veľa z "trestaneckého obdobia" po dnes. Prostredie, v akom bývalá väznica, pôvodne vodný mlyn, spolu s okolitými budovami stojí, je skutočne prekrásne.
Spanilosť prírody okolo Port Arthur okrem väzenských útrap ukrýva aj inú čiernu minulosť. Udalosť, ktorá zmenila dejiny Austrálie a zapísala sa ako zatiaľ najtragickejšia. Prišlo o život 35 ľudí a mnohí boli zranení. Výsledkom bolo historické nariadenie o odobratí a zákaze osobného vlastníctva a používania zbraní osobami bez licencie.
O ďalších 15 km smerom na juh od Port Arthur na pobreží sa nachádza jaskyňa Remarkable Cave. Čo je na nej také nezvyčajné? Vo vekmi obmývanom brale vznikol otvor, oproti ktorému máte možnosť stáť na brehu a sledovať ako sa vlna s ohromnou silou a rachotom prederie až k vám. A v čase odlivu, keď je voda nízka a pokojná, nielenže sa cez jaskyňu dá prejsť do mora, ale môžete vidieť vzdialený otvor jaskyne, ktorý je v tvare Tasmánie.
Naša zvedavosť narastala na ceste späť okolo Port Arthur do Taranny, kde sa nachádza malý národný park, zasvätený ochrane a starostlivosti o zviera, ktoré sa stalo tasmánskou ikonou, Tasmanian Devil. Prečo je chránený a čo je to vlastne za zviera?
Vyzerá ako tučnučký malý čierny pes s bielym podbradníkom, ktorý je stále nazlostený. Na naše počudovanie je to mäsožravý vačkovec. Najväčší svojho druhu. Neprežil nikde inde na svete, len v Tasmánii a aj tu bojuje o život.
Posledné desaťročia sa jeho počet natoľko znížil, že bol zriadený konzervačný park na jeho záchranu. Austrália sa tak chce vyvarovať svojej predošlej strate, jedinečného Tasmánskeho tigra. Posledný zomrel v zajatí 7. septembra 1936.
Bol tiež mäsožravým vačkovcom, veľmi vzácnym. Jeho väčší bratia: tigre, levy a leopardy sú druhovo tzv. placentoví mäsožravci, to znamená, že samica ich vynosí vo svojom bruchu.
Vačkovce sa naopak narodia už v priebehu 3-4 týždňov, a také skoro priesvitné bez srsti vo veľkosti zrnka ryže sa preplazia do samičieho vačku, kde sa prisaté vyvýjajú ďalej. Z Maminho vačku sa im moc nechce ísť von, a až keď sa vyslovene odierajú o zem, pri Maminom love, vtedy ich ukryje do hlbších otvorov v zemi alebo jaskýň.
Placentoví mäsožravci ovládli takmer celý svet, až na Austráliu, kde sa ujali vačkovce pre ich veľmi pomalý metabolizmus, ktorý vyhovoval horúcej Austrálii. Zatiaľ čo na kontinente Tasmánsky tiger aj devil už vyhynuli, Tasmánia sa stala ich posledným útočiskom.
Do roku 1936 Tasmánskeho tigra hojne lovili, lebo prisťahovaleckí Európania si doniesli ovce a to bola pre tigra veľmi chutná obeť. Nepochybne aj jeho výzor pôsobil prinajmenšom chimérovo, telo psa, chudé s tigrími pásikmi na zadnej časti chrbta a s hlavou vlka, pomerne veľkou voči ostatným častiam tela. Priemerne mal dĺžku 180cm a vzpriamený výšku 60cm. Stával sa trofejou zbohatlíkov a ich počet klesol natoľko, že ostali len tie v zajatí, z ktorých sa nepodarilo uchovať žiadnych potomkov.
Odvtedy sa stal legendou. Mnohí vypovedajú, že tasmánskeho tigra buď zazreli alebo našli jeho stopy. Vedci podnikli niekoľko márnych expedícií za nádejnými správami o výskyte tasmánskeho tigra, ale všetky skončili neúspechom. Ľudia stále však dúfajú, že predsa len sa tento nezvyčajný tiger objaví. Dokonca sú pokusy ho pomocou DNA vrátiť k životu preto, že okrem ľudí nemal v prírode žiadneho predátora. Stál na vrchole potravinového reťazca a zohrával dôležitú úlohu v ekosystéme. Zatiaľ jeho menší brat, Tasmánsky diablik, bojuje o svoju záchranu s nielen ľudskými nástrahami, ale najmä so zhubným nádorovým ochorením, Devil Facial Tumour Disease (DFTD), ktoré napáda najmä ich tvár. viac
Tento unikátny zúrivec ukazuje svoj temperament najmä keď je hladný. Cerí zuby a pritom vrčí tak strašlivo, akoby bol nejakým velikým zvieraťom. Vedci tvrdia, že sú to dokonalí herci, aby zastrašili svojich oponentov, a vyhli sa boju, ale inak sú veľmi hanbliví.
My sme na vlastné oči videli bitku o jedlo medzi troma diablikmi. A zdalo sa nám to veľmi reálne. Keď čakali na prvý kus mäsa od chovateľa, skákali po sebe, šťuchali sa, zúrivo vrčali a behali ako splašení hore dole. Akonáhle mäso padlo do ich blízkosti, vrhli sa naň a kto mal sústo, niežeby ho v kľude zjedol, ale začal s ním behať v papuli a ostatní dvaja samozrejme za ním. Po vyčerpávajúcom behu sa každému podarilo odtrhnúť kúsok a zjesť v priebehu veľmi krátkej doby. Takto na etapy dostali a zjedli ďalšie 2 kusy mäsa. Keď dojedli, museli byť tak vysilení zo vzájomného klčkovania, behania a otĺkania do krvi, že sme boli presvedčení, že už aj vytrávili. Každopádne to bola pre nás jedinečná skúsenosť.
Neskoro večer sme sa vrátili do Hobartu a prespali v hoteli. Na druhý deň sme toho chceli veľa stihnúť. Približne 2 hodiny autom na juhozápad po tzv. Huon Trail prídete do údolia, ktoré ústi v prírodnej rezervácii Tahune, známej pre Tahune Forest Airwalk. Je to vlastne asi 20-minútová prechádzka po železnom ohradenom moste, v dvadsiatich metroch nad zemou, prastarým lesom, kde huonské borovice a eukalypty dosahujú 20-25 metrov do výšky. A aby ste sa mali možnosť pokochať dokonalým výhľadom, spravili tam akoby mólo, ktorého cíp siaha do výšky 48 metrov nad zemov. Na chvíľu budete môcť byť v koži jastraba, ktorý má rozhľad nad krajinou. Čo je tam veľmi vzácne, sú samotné stromy. Huonské borovice sa radia medzi najstaršie organizmy na svete. Dosahujú priemerný vek tisíc rokov. Najstarší nameraný strom odhadli na vek tritisícpäťsto rokov.
O niečo vyššie, asi 2 hodiny na severozápad od Hobartu, po tzv. Rivers Run Trail sa dostanete do mestečka Maydena, ktorá je vstupnou bránou do rozprávkového lesa ozrutných stromov v údolí Styx. Eukalypty tu dosahujú výšku neuveriteľných 90 metrov. Sú najvyššími tvrdo-drevnatými stromami na svete. Ich spodné časti sú obrastené machom a prepletené lianami. Celá scenéria má charakter sveta medzi nebom a zemou so štipkou hororu. Údolím preteká rieka Styx, ktorá veľmi výstižne pripomína rieku, čo vedie do 'iného' sveta. Prečo o tom takto podrobne píšem?
Týmto mimoriadne starým stromom odzvonilo, lebo sa rúbu na výrobu papiera, ktorý cestuje do Japonska. Tak gigantické eukalypty, ako aj huonské borovice. Poviete si, veď nevadí, stromy znova narastú a les tam bude znova. Šanca na jeho obnovu nie je. Údajne 87% týchto lesov je zničených a rúbanie pokračuje ďalej. Vo vyrúbanej oblasti sa urobí výbuch s chemikáliou, ktorá obsahuje 1080 jedov, aby údajne zabránili zvieratám a chrobákom požrať popílené zvyšky alebo nové semienka. Takže potom to okolie vyzerá ako malý cintorín. Trvá niekoľko rokov, kým na takto zdevastovaných miestach začne rásť tráva a kríky. Ak sa eukalyptom podarí ujať, trvá 400 rokov, kým narastú do výšky, v akej sú teraz.
V prípade huonských borovíc je to inak. Rastú veľmi pomaly, 1-2mm za rok. Ak nemajú dostatok svetla, ktoré pohltia kry, papradia a eukalypty, huonské borovice majú mizivú šancu na obnovu. Tasmánsky prales je tzv. temperate, v miernom podnebí, jeden z veľmi mála "studených" na svete. Ekológovia a mnohí experti sa snažia dostať tieto oblasti Tasmánie na listinu svetového dedičstva, kým ešte nie je úplne neskoro. viac
Po trase Huon, hodinu z Huonville dole cez Geeveston a Dover vás cesta dovedie do oblasti jaskýň Hastings Caves a termálneho prameňa, The Thermal Springs & Pool. Najväčšia v Austrálii, otvorená verejnosti, je jaskyňa Newdegate, ktorú pomenovali po vtedajšom tasmánskom guvernérovi Francisovi Newdegate. Vchod do jaskyne objavil v roku 1917 jeden z drevorúbačov. Je to prekrásna dolomitová jaskyňa, hoci väčšinu Tasmánie tvorí vápenec a dolerite (lávového pôvodu). Začala sa formovať pred 40-miliónmi rokmi. Nemá úzke pasáže. Aj si zašportujete, lebo má približne 240 schodov a po celý rok si udržuje 9°C. Vedľa je termálny prameň s bazénom, ktorého voda má príjemných 28°C. Okrem toho je tam celá výbava na kempovanie s austrálskym typickým BBQ. Návštevnícke centrum, kde predávajú lístky do jaskyne a bazénu je vzdialené odtiaľ 5km. Po zakúpení lístka máte celých 20 minút, aby ste sa dostali k jaskyni, takže sa neobávajte, že by ste nestihli začiatok obhliadky.
Ďalšou našou zástavkou boli hory Cradle Mountain, ktorých sme sa nemohli dočkať. Ak pocestujete z Hobartu, počítajte s minimálne 4 hodinami cesty autom, pričom záleží, ktorú cestu si vyberiete. My sme sa rozhodli pre tú najkratšiu, cez stred Tasmánie do mestečka Deloraine popri jazere The Great Lake. Druhom najväčšom sladkovodnom jazere Austrálie. Povôdne bolo o niečo menšie, úpravou ho zväčšili a používa sa na výrobu energie pre okolité mestá. Hydroenergia neprodukuje odpad a oxid uhličitý. Jazero The Great Lake leží v najstudenšej časti Tasmánie, kde sú ešte aj v lete nízke teploty. Napriek tomu je hojne navštevované turistami a rybármi. V našom prípade sme sa prvýkrát v Austrálii stretli s normálnym hrubým ľadom, na ktorom sme si poskákali.
Po ceste z Deloraine na západ na Mole Creek sa cesta zvýši a zkľukatí. Prejdete cez Mole Creek Karst National Park, hustý prales, ktorý je pri západe slnka plný malých svietiacich očiek v podobe possum, výzorovo čosi medzi veľkou veveričkou a potkanom.
Vstupom do Cradle Valley sa citelne ochladilo. Musíte sa zastaviť v návštevníckom centre, kde vám predajú lístok na vstup do parku s autom a najmä vám dajú inštrukcie k túram. My sme tam prišli o jednej poobede. Pani v košeli označenej národným parkom nám povedala, že na vrchol je už dosť neskoro, aj keď počasie je mimoriadne priaznivé. Opýtali sme sa, či budeme potrebovať mapu. Odpoveďou bolo nie, lebo všetko bolo údajne veľmi dobre označené. To bol ale strašný omyl, ktorý nás stál drahocennú pol hodinu. Šípka na vrchol, Summit Walk je vypísaná len úplne dole pri jazere Dove. Potom sú označené len jednotlivé časti, z čoho sme nemali šajn, či prekonaním tej-ktorej pasáže ideme správne na vrchol. Po hodinke cesty sme si povedali, že nevadí, pôjdeme proste smerom rovno za nosom hore a kam prídeme, tam budeme.
Cesta hore bola prekrásna. Určite svoju rolu zohralo počasie. Bezoblačno s fantastickou viditeľnosťou. Bola síce zima, ale stupák nás dobre zahrial. Okrem toho sme sa snažili poponáhľať, čo nebolo najľahšie v častiach, kde boli drevené schody. Väčšina z nich bola zamrznutá a šmýkali sa riadne. Najhoršie to bolo v okolí malebného jazierka Wombat pool, kde sme si povedali, že sa už ponáhľať nebudeme a vychutnáme si okolie. To sme ale netušili, že vrchol nie je ďaleko. Vyhupli sme sa ponad pás lesa, kde sa otvorilo veľké kráterové jazero vo výške 1100m, popri ktorom sme stúpali na Marion Lookout. O tretej poobede sme stáli nad jazerom Dove a pozerali do doliny Cradle z Marionského sedla vo výške 1220m nad morom. Okolitá flóra sa zmenila. Natrafili sme na brusnicové kríky a machy.
Od vrcholu nás delilo údajne necelých 45 minút, čo sme vôbec nečakali. Mali sme na výber ísť ďalej a potom kráčať v úplnej tme dole bez baterky a to ani nejdem vysloviť nahlas, že sme si nevzali ani vodu a ani len kus čokolády, lebo sme sa tak ponáhľali. Viem, že teraz si hovoríte 'hlupáci', čo bolo fakt nerozvážne a dúfam, že tento príklad nebude nikto nasledovať. Ale poľahčujúcou okolnosťou bolo, že sme mali prázdnu flašu v batohu, ktorú sme naplnili dažďovou vodou zo suda po ceste hore. Bola výborná. Ako sme sa dohadovali, či sa vrátime na druhý deň ráno, prerušila nás skupinka turistov, ktorí nám povedali, že za chrbtom máme vrchol, ktorý bolo veľmi dobre vidieť akoby sme na ňom stáli. S hrou o čas sme sa nakoniec rozhodli obetovať vrchol a ešte v ten večer prejsť čo najbližšie k východnému pobrežiu, bez ktorého návštevy sme z Tasmánie nechceli odísť.
A neľtutovali sme. Neskoro večer sme docestovali do väčšieho mesta Launceston a ubytovali sa v koloniálnom štýle. Ráno sme bez zastávok vyrazili k pobrežiu do St. Helens a odtiaľ na toľko ospevovaný záliv Bay of Fires a Binalong Bay. Bay of Fires sa nazýva časť pláže, kde nájdete pri brehu nápadne oranžovo sfarbené balvany, akoby ohnivé. Pomenovanie však pochádza z čias kolonizácie, keď prví moreplavci z lodí videli horieť lány pôdy v zálive, ktoré kontrolovane pálili Aboriginálci. Prisťahovalci neznalí týchto praktík, nazvali tieto miesta zálivom ohňov.
A Binalong Bay? Úplne nás očaril. Biely piesok sa ligotal na slnku a zohrial okolie akoby bolo leto. Pripomínalo nám to Cape Tribulation nad Cairns v Queensland, kde sa prales takmer dotýkal bohatého vodného ekosystému, ako tu. Akoby tieto dva svety hľadeli na seba v plnej svojej nádhere. Nevedeli sme odtiaľ odísť. Len sme tak stáli a dívali sa.
V ten deň sa nám ešte podarilo dostať popri Coles Bay na poloostrov do národného parku Freycinet, kde sa z vody týči pohorie The Hazards, uprostred ktorého je ukrytý tzv. Wineglass Bay. Ak sa vám na prvý pohľad nebude zdať na ňom nič neobvyklé, pozrite sa naň lepšie. Jeho dokonalý oblúk pobrežia v tvare pohára vína ho radí do prvej desiny najkrajších na svete. čin-čin.
Tasmánia poskytuje cestovanie unikátnou austrálskou prírodou a históriou. Sprievodné mapy si môžete zakúpiť v mestách alebo prezrieť priamo na tabuliach v parkoch. Sprístupnenie čo najviac informácii o týchto lokalitách a ich nevyčísliteľnej hodnote je účelom tejto webovej stránky.
Ak ste nenašli odpovede, ktoré hľadáte, napíšte mi na: erika@cestypoaustralii.sk