Do štátu Victoria sme sa dostali na našej ceste z Perth do Sydney.
Nezabudnuteľné prechádzky po plážach, prírodné úkazy a dobrodružstvo si určite nenechajte ujsť.
Hneď za hranicami s Južnou Austráliou sme vstúpili do národného parku Lower Glenelg.
Rozprestiera sa na veľkom kuse vápenca, ktorý sa tiahne južným pobrežím Victorie. Stredom parku preteká rieka Glenelg, ktorej brehy lemujú vápencové bralá nevšedných tvarov. Vápenec sa vytvoril zo schránok morských živočíchov, usadených na dne oceánu počas miliónov rokov. Ako voda klesala, odhalila časti vápencovej plochy.
Rieky a dažďová voda na niektorých miestach narušila súvislý vápenec a vytvorila jaskyne. Jedinou verejnosti prístupnou v oblasti národného parku je jaskyňa, pomenovaná po princeznej Margaret Rose.
Európania ju objavili v roku 1936 a od roku 1941 je v prevádzke.
Pôvodne územie parku obývali Aboriginálci. Dokonale poznali okolie Glenelg, ktorý mal pre nich dôležitý duchovný význam. Príchodom bielych osídľovateľov miestne aboriginálske klany boli nútené odísť alebo pri odpore boli vyhubené.
Dnes sa Aboriginálci podielajú na správe parku, ktorá ochraňuje ich zachované dedičstvo.
Jedny z najväčších pieskových dún Victorie pokrývajú takmer 50km pobrežia od mesta Nelson po Cape Bridgewater neďaleko Portland v Discovery Bay. Tento úsek je obľúbený na prechádzky pre ľudí každého veku počas celého roka.
Piesok, odviaty zo zálivu smerom do vnútra pevniny, obalil vyhasnutú sopku Mt. Richmond, ktorá bola pomenovaná po jednom z prvých prisťahovaleckých detí, narodených v krajine.
Prechádzková zóna na juhu pobrežia ústi do Cape Bridgewater, ktorý bol v minulosti sopečným ostrovom a teraz ho s pevninou spájajú zvápenatené pieskové duny. Predpokladá sa, že jednou takou vlnou vznikol aj tzv. Petrified Forest, čo v preklade znamená Strašidelný les. Na miestach, kde vlna zavalila porast, zvápenatený piesok vyformoval nezvyčajné tvary okolo odumretých kmeňov stromov.
V poróznom vápenci vznikli aj jazerá, ktoré obkolesujú jaskyne a vulkanický útes poskytuje výhľad na jednu z najväčších kolónií tuleňov austrálskej pevniny. Pobrežie Cape Bridgewater tak nepochybne patrí medzi najzaujímavejšie v Austrálii.
Historické mestečko Portland bolo začiatkom na našej veľkej pobrežnej ceste. Práve sem priplávali prví európski obyvatelia Victorie v roku 1834. Boli to najmä pastieri oviec a lovci veľrýb, ktorí preslávili Portland. Mesto sa začalo rozrastať doslova zo dňa na deň. Rozvoj sa ale nezaobišiel bez svojej ceny, ktorú si opäť odniesli Aboriginálci. Korri klan pre odpor voči vznikajúcim farmám doslova zmizol z mapy.
Boje sa rozšírili aj do mestečka Port Fairy, východne od Portlandu a v období zlatej horúčky v 50-tych rokoch 19.storočia sa výstavba Portlandu spomalila, lebo záujem sa presunul na rýchlo rozvíjajúce mesto Melbourne.
Portland zostal veľkým priemyselným a rybárskym prístavom. Jeho históriu a informácie o miestnom priemysle nájdete v Maritime Discovery Centre, ktorý je príjemnou zástavkou na ceste.
Na druhej strane portlanského zálivu sa nachádza utešené mestečko, Port Fairy, ktoré tiež raz bolo významným rybárskym prístavom. Útesy, The Craggs, poskytujú panoramatický výhľad na jeho pobrežie a neďaleký ostrov Lady Julia Percy, domov tučniakov, jašterov, čajok a najmä tuleňov. Býva ich tam 23-tisíc, čo je najväčší počet v oblasti južnej hemisféry. Ak sa ich vyberiete navštíviť, zvedavci vás privítajú už z diaľky. Priplávu k loďke a vykukujú, čo ste zač. Z ich hravosti a zvedavosti dobre ťažia žraloky, ktoré si pochopiteľne ostrov obľúbili. A nielen oni. Podeliť sa o ne musia aj s delfínmi a veľrybami, ktoré sa tam často zastavia.
Približne 13km na západ od ďalšieho prístavného mesta, Warrnambool, na veľkej pobrežnej ceste sa rozprestiera národný park, nazývaný Tower Hill Game Reserve.
Tower Hill je vyhasnutá sopka, ktorá bola činná naposledy pred 18-tisíc rokmi. Európski prisťahovalci vyrúbali stromy a kry v oblasti krátera a premenili ho na pasienok. Radikálna zmena mala devastujúci následok na miestnych živočíchov, ktorí sa obnovou flóry a fauny od roku 1961 pomaly do oblasti opäť vrátili. Výborný výhľad je z hlavného krátera, obkoleseného jazerami.
Mestečko Warrnambool je známe ako miesto, v ktorého zálive sa kedysi rodili veľryby. Lovom sa ich počet znížil na hranicu vyhynutia a iba v posledných rokoch od mája do októbra môžete znova vidieť samice s mláďatami plávať v plytkej vode už 100m od brehu.
Warrnambool je zároveň prístavom, v ktorom stroskotalo až 28 lodí v období osídľovania v 19.storočí. Ich históriu a vtedajšiu atmosféru sprítomňuje dedinka, Flagstaff Hill Maritime Village, postavená v koloniálnom štýle.
Východne od Warrnambool je zátoka, Childer's Cove, s úžasnými útesmi zvažujúcimi sa do vody a neviditeľnými plytčinami, ktoré priniesli nemalé obete moreplavcom, smerujúcim k jej brehu.
Starodávny plávajúci vápenec v dĺžke 32 km vytvoril tzv. Záliv ostrovov, ktorý je vstupnou bránou do Port Campbellského národného parku. Prístupné cesty k zálivu poskytujú informácie o jeho vzniku.
Nevšedným tvarom sa vyznačuje Grotto, pobrežie východne od mesta Peterborough, kde morské vlny vyhĺbili do vápenca diery, čo vytvorilo plytké jaskyne.
Okolité pobrežie sa preslávilo dnes už jeho typickými ikonami - kusmi vápenca v podobe arkády - Loch Ard Gorge, v podobe mosta - London bridge, ktorého jedna časť sa zrútila do vody v roku 1990, a nepochybne unikátnymi The Twelve Apostles, ktorých je v skutočnosti iba sedem.
Na úsvite vápencoví giganti vystúpili z hmly a šera. Prenikajúci chlad a hluk narážajúcich vĺn akoby vrátil čas späť do obdobia objavovania a dobývania austrálkej pôdy. Vyše 700 lodí a tisíce ľudí navždy pochovali títo nemí svedkovia vo svojich útrobách. Ich strach-naháňajúca nálada sa rozplynula v lúčoch slnka a spod šeďou nasiaknutého povrchu sa predrala ich pieskovo-žltá farba, pre ktorú sa blyštali na brehu ako drahokamy.
Do dedinky Port Campbell sme dorazili v novembri a na naše prekvapenie nás privítala chladnejším horským počasím. Na pobreží s ihličnatými stromami, v okolí so zelenými stráňami a ovcami. Mestečko bolo veľmi malé, ale nezabudneme na jeho atmosféru, ktorá nám pripomínala našu tatranskú.
Kvôli stálemu nebezpečiu, ktoré hrozilo lodiam na celom úseku pobrežia od Warrnambool smerom k Otway, bol v roku 1848 postavený maják na Mys Otway, ktorý sa stal dôležitým navigačným bodom v nepriaznivom počasí. Národný park Cape Otway, siahajúci až k Apollo Bay, sa sformoval pred 150-miliónmi rokmi a ukrýva skameneliny ešte z dôb dinosaurov.
Pred príchodom Európanov, Otway bol domovom Aboriginálcov, ktorým husté lesy poskytovali dostatok potravy. Prisťahovalci mali však iný úmysel. Veľkú časť lesa vyrúbali a drevo predávali. Les sa nakoniec podarilo zachovať a dnes je zákonom chránený.
Do nasledujúceho mesta sme vchádzali so zvedavosťou, či neukrýva nejaký vznešený pôvod. Apollo Bay. V mysli sme si vybavili príbeh boha Apolóna, symbol krásy a múdrosti, ale aj krutosti a žiaľu. V skutočnosti malé, typicky prímorské mestečko Apollo Bay dostalo pomenovanie po rýchlej plachetnici škuner s dvoma a viac sťažňami. Záliv bol odjakživa vďačným miestom pre rybárov, námorníkov a miestnych Aboriginálcov, ktorí sa tu živili prevažne úlovkami z mora.
Pri pohľade na Apollo záliv a more z Patton Lookout na veľkej oceánskej ceste sme predsa len súvislosť s predstaviteľom gréckeho boha krásy našli.
Posledným mestom na The Great Ocean Road bolo Torquay, ktorého pláže a celé okolie patrili surfingu. Ak radi surfujete, Torquay je bezpochyby austrálsky Hawaii.
Navečer sme sa blížili k veľkomestu. S nevôľou sme prešli predmestím a premýšľali, či po toľkej kráse prírody zostaneme v Melbourne. Ráno vystriedalo večer a zobudili sme sa do upršaného chladného dňa. Mesto na pohľad pôsobilo veľmi európsky. Historické budovy na ulici Collins, pravé talianske reštiky na Lygon, premenlivé počasie, špina a električky nám dodávali pocit domova. A napokon aj ľudia.
Boli to práve Briti, ktorí prví založili vo Victorii svoju kolóniu v roku 1803. K väčšiemu osídľovaniu došlo v 30-tych rokoch 19.storočia, kedy prisťahovalci odkúpili veľkú časť územia od Aboriginálcov na rieke Yarra. Históriu mesta definitívne zmenilo obdobie zlatej horúčky, kedy sa komunita rozrástla z 80-tis na 300-tis obyvateľov.
Melbourne sa stal prosperujúcim veľkomestom a dnes nesie status miesta s najvhodnejšími podmienkami na život. Mrakodrapy Rialto Buildings poskytujú výborný rozhľad na centrum.
Aj navigácia v ňom je pomerne jednoduchá, lebo je postavené do mriežky. Ulice ležia kolmo na seba, takže ak aj miniete bod, kde ste sa chceli zastaviť, odbočíte a ľahko sa vrátite späť.
Historické budovy sú tiež pomerne blízko vedľa seba. Vlaková stanica na ulici Flinders bola dokončená v roku 1899 a takmer oproti nej stojí St Paul's Cathedral, nanovo postavená a dokončená v roku 1884. Zaujímavé je Múzeum , ktoré má novú a aj pôvodnú budovu v staro-koloniálnom štýle. Určite ho neobíďte.
Len 20 km severo-východne od Melbourne sa nachádza prírodná rezervácia Healesville Sanctuary, kde sa nezabudnite zastaviť. Žije tam voľne viac ako 200 druhov živočíchov. Rezervácia je zároveň aj záchrannou stanicou pre opustené zvieratá, ktorých počet presahuje 1000 ročne.
Deň sa chýlil ku koncu. Cesta za dedinou Healesville začala mierne stúpať, keď sa spustil dážď. Každým kilometrom silnel. Padajúca hmla zhoršila viditeľnosť a cesta sa menila na horské serpentíny. Neboli sme si istí, či to bola naša cesta, ale mapa jasne ukazovala jedinú trasu do najbližšieho mesta. Dážď neutíchal a tabuľa pri ceste s nápisom: ‘olej na ceste’ v nás zväčšila pochybnosti.
Uprostred lejaku, hmly, obkolesení lesmi, v tme a na ceste, na ktorej sa neobjavilo nijaké protiidúce auto, sme osvetlili tabuľu, čo bola akoby záberom zo zlého filmu: “Vstup do Mystických hôr”. Už nebolo pochýb vrátiť sa späť a prespať v dedine.
Ráno nás privítalo slnko a po nočnom daždi nebolo ani stopy. Cesta bola správna a hory, ktoré ju zvierali boli skutočne mystické. Nevedeli sme, či sme práve vkročili do Jurského parku alebo či sme skutočne v Austrálii. Papradie dosahovalo stromovú veľkosť ako v pralese. Ale ako sa táto nádhera rýchlo objavila, tak aj rýchlo zmizla, akonáhle kopec vystiedala rovina a v nás zostala otázka, či sa nám to iba zdalo.
Najväčším národným parkom vo Victorii sú Alpy. Síce nie sú ani zďaleka tak vysoké ako európske, ale poskytujú dobré podmienky na lyžovanie v zime a výborné túry v lete. Lyžiarsky vyhľadávaný Mt. Buller je ľahko prístupný, a preto aj najnavštevovanejší. Jednotlivé lyžiarske svahy sa nazývajú ulice. Najznámejšiou je ulica Bourke - svah vhodný pre začiatočníkov a príjemný pre pokročilých.
Ak sa prvýkrát vyberiete do austrálskych Álp v akomkoľvek období, zájdite najprv na Mt Buffalo. V zime okrem lyžiarskeho terénu poskytuje vskutku prírodnú nádheru, ktorá hrá farbami od jari do jesene. Žltkasté kvety utešenej Sallow Wattle nenájdete nikde inde než na Mt Buffalo.
Na juhovýchod od neho sa nachádza legendárny Mt Bogong, najvyšší vrch Victorie (1986m), obklopený prastarými eukalyptovými stromami. Do tejto oblasti kedysi v lete pravidelne prichádzalo tisíce Aboriginálcov na zber Bogongkých molí, z ktorých potom pripravovali hody.
Na planine Bogong stojí aj najstaršia z historických chalúp, Wallace hut, postavená v roku 1889.
V južnej časti parku sú pozoruhodné výstupy k jazeru Tali Karng a rokline Moroka, ktorá nesie aboriginálsky názov pre oblohu, lebo sa nachádza vo výške 1000m nad morom.
Precestovať Victoriu bez návštevy mestečka Glenrowan, zasväteného slávnemu predstaviteľovi austrálskeho folklóru Ned Kelly a jeho gangu, by bolo priam neodpustiteľné. Jeho príbeh možno prirovnať k postave nášho Jánošíka.
Ned Kelly pochádzal z írskej rodiny prisťahovalcov, ktorí za vtedajšej vlády boli donútení kradnúť najmä dobytok, aby prežili. Už v pätnástich Ned stál pred súdom za krádež. Nebol uznaný vinný, ale jeho život to definitívne poznačilo. Ešte v ten istý rok, obžalovaný za napadnutie a neskôr za prechovávanie ukradnutého koňa, bol odsúdený k trom rokom tvrdých prác. Po návrate domov sa už získanej povesti nemohol zbaviť.
Ned Kelly a jeho bratia boli prenasledovaní zas. Za vylúpenie bánk a zabitie. Príčiny ich konania sú doteraz iba dohadmi a mnohé výpovede svedkov hovorili v ich prospech. Doba však bola ťažká. Polícia Ned Kellyho nakoniec chytila a odsúdila na smrť povrazom v roku 1880. Jeho bratia prišli o život počas policajného zásahu.
Ned Kelly a jeho gang sa stali známymi aj tým, že si vyrobili obranné brnenie a helmu, čo každému pridalo 40 kg a ktoré sú dodnes uchované v štátnej knižnici.
Ned Kellyho osud si získal srdcia miestnych ľudí, stal sa Austrálskou legendou a jeho meno nesmrteľným.
Vstup do mnohých národných parkov Victorie je voľný. Sprievodné mapy si môžete zakúpiť v mestách alebo prezrieť priamo na tabuliach v parkoch. Cestovanie po jej pobrežiach siaha hlboko do histórie, preto sprístupnenie čo najviac informácii o týchto lokalitách a ich nevyčísliteľnej hodnote je účelom tejto webovej stránky.
Ak ste nenašli odpovede, ktoré hľadáte, napíšte mi na: erika@cestypoaustralii.sk
Kedy sa vydať na cestu?
VIC leží v 2 podnebných pásmach:
A. Miernom: so 4 ročnými obdobiami
Väčšina územia VIC má mierne leto s niekoľkými horúcimi dňami a miernu zimu s dažďom.
Počasie v Melbourne sa často prirovnáva k londýnskemu, lebo počas dňa sa dokáže vystriedať ranná hmla s daždivým dopoludním a ukončiť slnečným popoludním.
Jar: Sept-Nov (3-9°C/15-20°C)
Leto: Dec-Feb (9-12°C/°25-28°C; niekedy 30°C-40°C)
Jeseň: Marec-Máj (6-9°C/15-18°C)
Zima: Jún-August (3-6°C/12-14°C), na horách (-3-0°C/°9-12°C)
B. Subtropickom: Iba malá časť územia na severe smerom do vnútra krajiny patrí do tzv. Grassland (lúčiny) pásma. Znamená to, že tam padne menej zrážok, letá sú teplejšie a suchšie a zimy miernejšie a suché.
Cestu po The Great Ocean Road sme začali na konci novembra a do hôr sme sa tak dostali v decembri, kedy bolo príjemne teplo cez deň a navečer pršalo.
Počasie v jednotlivých úsekoch cesty sa menilo. Od mesta Nelson po Port Campbell bolo cez deň veľmi teplo. Odtiaľ až do Torquay, poslednom na pobrežnej ceste, bolo trochu chladnejšie, ale o to príjemnejšie na cestovanie. Aj prírodná scenéria sa zmenila. Kožovité kry vyrástli a holé kopce sa zvýšili a zazelenali.
Port Campbell nám pripadal ako horské mesto s ihličnatými stromami a sviežou vôňou.
Čo si zobrať so sebou?
Záleží na tom, kde sa vyberiete. Na cestu po pobreží - The Great Ocean Road - vám postačí pevná obuv a pohodlné športové oblečenie. Letné aj zimné.
Plavky, opaľovací krém 30+, šľapky alebo tenisky, slnečné okuliare a ochrana na hlavu sú úplnou samozrejmosťou.
Ak pôjdete do hôr, pribaľte si teplé veci, vysoké turistické topánky a pršiplášť.
Nezabudnite si fotoaparát alebo kameru so zásobou bateriek. Ak budete pod stanom, nebude kde nabíjať.
Ak zostanete v Melbourne: oblečenie športové alebo aj mestské.
Ubytovanie:
Počas celého pobytu vo Victorii sme boli ubytovaní v hosteli/moteli. O stanovaní sme v tej dobe neuvažovali.
Doprava:
V tom čase sme mali športové auto, ktoré poľahky zvládlo celú cestu z Perth, WA až do Sydney, NSW (6000 km)
The Great Ocean Road od hraníc SA a VIC je veľmi dobrá. Doslova lemuje pobrežie. Občas sú tam serpentíny, ale výhľad na morské pobrežie to vykompenzuje.
V horách v lete je najlepšie cestovať cez deň, kým je dobrá viditeľnosť, lebo navečer padá hmla a prší.
Orientačný Denný Rozpočet na Osobu:
Vo Victorii sme strávili 10 dní.
Nasledujúci rozpočet je skutočne len orientačný, záleží na osobných potrebách cestujúcich; výhodou je cestovanie v skupinke 2-6, podľa veľkosti auta, ak sa rozhodnete pre auto.
Strava: priemerne A$25-30/deň
Najmä preto, že dosť veľa chodíte, ak si skutočne chcete vychutnať krásu pobreží. Na horách vydáte viac energie a prirodzene sa vám zvýši apetít.
Kľudne si môžete zobrať jedlo aj na viac dní, v miernom podnebnom pásme vydrží; najmä v horách.
Benzín:
Jedna z najväčších položiek, kedy nemáte moc na výber je benzín. Jeho cena samozrejme stále fluktuje. V mestách VIC sa pohybuje nad dolar A$1.40/l a viac.
Mimo miest VIC očakávajte viac, ale nie výrazne.
Aktuálny prehľad cien benzínu:
MotorMouth - aktuálna cena benzínu v Melbourne
Prehľad cien za ubytovanie/noc/pre 2 osoby na rôznych miestach Vic:
Port Campbell hostel
Mt Buller YHA Lodge
Ak nemáte YHA členskú kartu, pridajú si poplatok
Mt Buller Terama Ski Lodge
V stánkoch na pumpách v malých mestečkách a v informačných centrách vám poskytnú bezplatný katalóg ubytovania pre austrálsky štát, v ktorom práve cestujete. V tomto prípade: Victoria - accomodation guide
Platené vstupy do parkov, obhliadky a ceny:
Splavovanie rieky Glenelg, Národný park Lower Glenelg: cenník za požičanie kanoe s rôznymi miestami určenia
Melbourne Museum
Melbourne Aquarium
Melbourne Luna Park: vstup je voľný, ale park ponúka celodenné lístky, kedy sa tam môžete neobmedzene vyblázniť
Melbourne Transport: zónový systém (ako v Perth, WA)
Austrália je jedným z najväčších vývozcov hliníka, ktorý sa taví v portlandskom zálive. Spoločnosti Alcoa sa podarilo v 80-tych rokoch 20.storočia vyhrať súd a postaviť svoju tavovňu na Aboriginálskom posvätnom mieste a pohrebisku. Alcoa vyplatila Aboriginálcom A$1.5 milióna, ktorí si za to kúpili inú časť svojej zeme, čo im predtým prisťahovalci zobrali.
Príbeh duší:
Dean Maar bol Aboriginálsky názov pre ostrov Lady Julia Percy, ležiaci len 17km západne od Port Fairy.
Miestni Gunditjmara verili, že ostrov bol miestom, kde ich veľký predok Bunjil opustil svet. A taktiež sem smerovali duše dobrých ľudí, keď zomreli. Aboriginálci tvrdia, že zvuk, ktorý vydávajú duše, keď odchádzajú z jedného sveta do druhého, počuť pri prechádzkach medzi Portland a Port Fairy. Presnejšie, na území nového Dean Maar, ktorý leží 21km na západ od Port Fairy medzi portlandskou hlavnou cestou a oceánom.
Táto oblasť sa v roku 1999 stala prvou chránenou aboriginálskou komunitou vo Victorii.
Stroskotaná legendárna loď prezývaná Mahogany, pre použitie tmavého dreva v jej konštrukcii, je pravdepodobne zasypaná dunami piesku na pobreží západne od Warrnambool, smerom k Port Fairy.
Austrálska vláda vypísala v roku 1992 odmenu A$250.000 za jej nájdenie, ale doteraz sa to nikomu nepodarilo. Jej objavenie by prepísalo históriu Austrálie. Predpokladá sa, že loď bola portugalská, čo by znamenalo, že Portugalci by boli na území Austrálie už 250 rokov skôr ako loď kapitána Jamesa Cooka v roku 1770. Pátranie po nej stále pokračuje.
Tragédia lode Loch Ard:
V marci roku 1878 z Anglicka vyplávala loď Loch Ard so 17 pasažiermi, 37 člennou posádkou a nákladom smerom k južnému pobrežiu Victorie. V noci 31. mája bola veľmi zlá viditeľnosť a kapitán lode tak nevedel určiť polohu lode, ktorú krátko na to vlny nemilostrdne hodili o vápencové bralá ostrova Muttonbird, kde aj stroskotala.
Zachránil sa lodný učeň Tom a pasažierka Eva. Obaja mali 18 rokov. Tom doplával k Eve, vytiahol ju z mora a utekal pre pomoc. Po tejto udalosti sa Tom a Eva už nikdy nevideli. Ona odcestovala naspäť do Anglicka, kde sa vydala a Tom sa stal lodným kapitánom. Roklina, v ktorej loď stroskotala dostala meno po lodi Loch Ard Gorge.
Tragédia jednej z najväčších Aboriginálskych komunít:
Pôvodnými obyvateľmi oblasti Healesville boli Aboriginálske kmene Yarra Yarra, ktorých prisťahovalci prinútili žiť v misiách a obrábať polia. Do roku 1903 vymrel celý kmeň na choroby, dovezené spoza oceánu.
Bogong Moth
Na jar v Queenslande býva niekedy už veľmi teplo. Ľudia preto často večer zabúdajú zatvoriť okná pri rozsvietenom svetle. A to znamená pohromu. V tom čase sa totiž obrovské hejná molí Bogong chystajú ochladiť na juh do austrálskych Alp vo Victorii. Bogong je aboriginálske pomenovanie pre vysokú planinu.
Precestujú aj stovky kilometrov denne a ich jedinou navigáciou je svetlo mesiaca. Avšak do cieľa ich nepríde veľa, lebo po ceste musia čeliť nástrahám umelých svetiel a svojich predátorov.
V oblastiach Mt Bogong sa potom ukrývajú v jaskyniach, aby sa po lete opäť vybrali späť domov do Queenslandu páriť, naklásť vajíčka a zomrieť. Ich pozoruhodný životný kolobeh bol aj sfilmovaný.
Aboriginálci zo širokého okolia sa kedysi každoročne stretávali na slávnosti, ktorá trvala týždeň. Začínala zberom Bogong molí a skončila ich hostinou. Tvrdia, že mole boli veľmi chutné a výživné.
Tali Karng
Schované hlboko v horách zostalo jediným prírodným jazerom Victoriánskych Alp. Prvými obyvateľmi tejto oblasti boli Aboriginálske klany Brabroluny a Briakoluny (Gunai/Kurnai ľudia). Predpokladá sa, že boli sprievodcami a navigátormi prvých Európanov po cestách, ktoré slúžia ako turistické chodníčky dodnes. Aboriginálci sa dlho vyhýbali jazeru Tali Karng, na ktorom sa kedysi odohrala krvavá zápletka.